+

ESMAO

Esmao

Návštevnosť

Kalendár zvozu odpadu

Kultúra

Spomienková akadémia k stému výročiu od narodenia Fedora Lazorika.

Becherov, 28.04.2013
Chto to bўl, jakўj bўl a što robyl
FEDOR   LAZORYK
žўvot  i tvorba, i spomynaňa na ňoho

Fedor Lazorik, naś becherivskўj rodak, narodyl sja 1. apriľa 1913 roku v chўži č. 50, de teper žўje Fedor Balyna zo ženov Marijov.

Joho otcom bўl Seman Lazorik, dovhoročnўj starosta po vešiľoch v Becherovi. Mama Katrena Jaoščaková pochodyla z Regetivkў. V Regetivki do toj rodynў zvaly do Ceryji,  zato jej v Becherovi nazvali Ceryjkom a postupňi i jej muža Ceryjom a tak do domu č. 50 ľude začaly zvaty do Ceryji. Choc sja tam do teper vўminyly dvoje dalšў pryzvyska (Ceper, Balina), furt išči žўje toto stare nazvysko Ceryja. Ťivko o joho rodyčach.  

Čitaty azbuku ho naučila starša od ňoho sestra Marija jak išči nechodil do školў.  Sestra Marija umrela jak moloda divka.V narodni škoľi barz dobri sja učil, rad deklamuval (recituval) veršў, rad spival i maľuval, rad rozpovidal žartў, rad čital što mu pryšlo pid rukў.  Barz  skoro sja naučil čitaty latinku  -   po slovenskў  i  kiriliku  –  po staroslavjanskў. Naležal do najľipšўch školľariv, zato sobi ho učiteľ  Aleksij Farinič  obľubil a nahvaryl  rodyčiv, žebў maloho   F e c׳ a   dali dale do školў, do meščankў. Ale i  malўj  Fec׳o sobi obľubil svoho učiteľa i zato sja choťil stati ťiž takўm učiteľom, jak bўl Farinyč.

Šist rokiv chodil do narodnoj školy  v Becherovi a potim ho 1925 roku daly do meščanky do Prešova, do druhoj klasў. Po meščanki študoval na učiteľski seminaryji v Prešovi v rokoch 1928 – 1932 i stal sja učiteľom.

Veršў začal pysaty už v narodni škoľi. Peršўj joho verš (báseň) „Materňa pisňa“ bўl nadrukuvanўj v žurnali  „Pčilka“ v 1926 roku, jak mu bўlo lem 13 rokiv.

I v meščanki i v gimnaziji Lazorik zainteresoval sja čitaňom  peziji i prozў mnohўch ruskўch, ukrajinskўch i našўch mistnўchch pisateľiv i poetiv. Svoji veršў počal pysaty tak jak sja besidovalo v Becherovi, po rusyňskў. 

Joho veršў z toho času bўly napysanў pid vplўvom narodnўch spivanok,  kolomўjok. Posluchajme jednu z nych, kotru napysal v 1927 roku „ĽUBĽU  TEBE  RIDNYJ  KRAJU“.  Postupňi perešol na pysaňa po ukrajinskў  i tak potim pysal už cylўj žўvot.

Choc sja považoval za Ukrajinca i pysal po ukrajinskў, v Becherovi sobi ho ľude važўli i čestuvali jak svoho rodaka i školuvanoho človeka. Rad sja stričal z našўma ľudmy, z rovesnykamy, nebўl pўšnўj, byl  ľuďžajnўj,  bešidlyvўj a pryťim  skromnўj.

Rad sja vertal do svoho rodnoho sela. Nvščivľa rodinў  Osyfa Cupera  č.d. 50, Vasyľa Rozuma č.d. 87,  i inšўch. A najvekšom hostynom pro ňoho bylў perohy zo syrom – tak  na svojoho ujka spomynala Maria Rozumova, rodžena Cuperova, baba našoho starostu Osyfa Gmyterka.

Pri navščivi Bechrova vse obўšol cylўj chotar, po všўtkўch zakutynach, drahach i stežkach de kolysy z kamaratamy  pas korovy, abo de pomahal rodičim pri poľnych robotach. Choďači po chotari pry každi poľňi studeňki sja zastavyl, odpočinul a z maleňkўm kvitkastўm glejtuvanўm  horňatkom od Bači, kotre furt nosyl zo sobom jak išol na pole, začerpnul sobi i skoštuval toj našoj zdravoj vodў.  Pry každi studeňki posydil, poľubuval sja pryrodom, pospomynal...

A druhom rekvizitom što furt nosyl v kўšeňi, to byl malўj zapysnyk zos ceruzkom, bo vse sobi do ňoho dašto zapysal.

A jak išol po seľi, ňigda nykoho neobўšol, zašol do dvora, zvytal ša z každўm, pobešiduval, poprosyl ša na zdravľa, što nove, a zato ho ľude maly rady, choc malo chto znal što vin robyt abo što napysal. 

Tak sobi ho našў ľude zapamjataly.

Ale i F. Lazoryk i v svojich veršoch rad sja vertal do svoho sela, do svojich ditskўch i molodўch rokiv, clo sja mu za Carjuchom i Javorynom, za Beškidom i Pleskankom, za Stopivkom de popid seseňky pas korovy, de perežўval peršў laskў i sklamaňa od „syňookoj Marijkў“, abo de ho nahaňala ďivka Mar׳a Kotykova kotri z paribskoho huncutstva svojim ostrўm klapačom odrizal konec maš׳li z volosiv na svij baťich, ale zato ho potim tota divka v zlosty nahaňala prez potokў i debrў ňiž im obydvojim „nezatkalo paru“.

V oktombri 1923  stal sja dočasnўm učiteľom v cerkovňi škoľi v seli  Lucyna.

Ale jak nedostal za 3 misjacў plat 15. januara 1933 roku ochabľať  Lucynu a za požўčanў hrošў odўšol na Podkarpatsku Rus de sja stal dyrektorom  štatnoj narodnoj školў v seli Ruskўj Močar.  Tam žўl až do 12. avgusta 1940.

Podkarpaťa v ťim časi bўlo strašňi chudobnўm krajom, bўl to kraj bidy, holodu i chvoroty, ale Lazoryk sobi ho ščiro obľubyl i joho skromnўch ľudej. Ne v jednim verši vin sja ščiro pryznavat jak ho tota krajina očaryla i jak jej poľubyl.  Vin  pyše:

Moje  serce  včaruvala  Strymba,                                                                                            

Kolomyjka  i  žurlyva  drymba.                                                                                                  

Čorna  verchovynka  v biľij  vyšyvanci,                                                                                         

Z usmichnenym  lyčkom  v dribotlyvim  tanci.         

                                                            

Ale chudoba, nedostatky, holod i bemičnist hnali tot narod do krajnosty, do pokorў, lem žebў sobi zachranyly holўj žўvot. Medži takў veršў naležўt i verš  „Povija“ o molodi, šuvňi ďivočki z Verchovynў kotra pišla prodavaty svoje ťilio, ale  ne z rozkošu ale z chudobstva i holodu bo nebўlo čto isty, nebўlo chliba. V rokoch 1935 – 1937 vўkonuval zakladnu vojensku službu v Levoči a Košўcach a skončil jak podporučik.

Okrem svojoj učiteľskoj roboty v Ruskim Močari napysal mnoho  veršiv,  publikuje ich i organizuje mnohў kulturo-osvitnў akcyji zo svojima škoľaramy i z doroslўmy. Pysal i pro ditej a publikuval v roznych časopysoch na Podkarpaťu.

V avgusti 1940 roku z Ruskoho Močara utikať  bo na Podkarpaťa vtorhly maďarsky vojska a nastala maďarska okupacia Pokarpaťa. Vertat sja domu, na Makovycu.

V rorach 1940 – 1945 je učiteľom v seľi  Mlynarivcy.

V mnohўch joho tvorach toho času dominuje tema vojnў.  Tragediju sela Tokajik zobrazyl v povisti „Myško Medviď“ i v mnohych poezijach.

Od  marcia 1945 roku do 1951 roku je hlavnўm redaktorom novyňok „PRJAŚEVŠČINA“ i redaktorom časopysu pro ditej „KOLOKOĽČIK-DZINOČOK“  

Od založiňu KSUTU až do kinca svojoho žўvota je zamesnanўj jak redaktor a novynar  v ukrajinski tlači : „Družno vpered“,  „Nove žyťťa“,  „Dukľa“, je redaktorom mnohўch inšўch publikacij jakў vўdaval KSUT.

F. Lazorik pysal hlavi poeziju ale i prozu a publicistickў stati v novyňkach. Zberal narodnu mudrisť: spivankў, pryslivja, prykazky, anegdotў. Vўdal knyhu našўch  rusyňskўch narodnўch spivanok : SPIVANOČKЎ  MOJI.

Po druhi svitovu vojňi sja aktyvno zapojil do masovo-politickoj a kulturnoj robotў.  Bўl členom Zväzu slovenskўch spysovaiv a členom Zväzu slovenskўch novynariv.

Fedor Lazoryk umer nečekaňi jak 55 ročnўj 4. jula 1969 vo vlaku jak cestuval z Prešova do Sabinova ku svoji rodyňi. Pochovanўj je v Prešovi.

Zostalo po ňim troje dityj: ďivka i dvome sўnove.

Pry pryležўtosty 80. vўroča joho narodžiňa bўla mu 22. apryľa 1993 odkrўta pamjatna zabuľa na budovi našoho Obecnoho urjadu.

Za svoho žўvota vўdal takў knyžkў:

  1. КАЗКА  ПРО  МОРОЗА-ЛИХОДІЯ  І  СОНЕЧКО-ДОБРЕЧКО  (1947)
  2. СЛОВО  ГНАНИХ  І  ГОЛОДНИХ  (1949)
  3. СВІТАНОК  НАД  СЕЛАМИ  (1953)
  4. ВЕЛИКА  СИЛА  (1955)
  5. СПІВАНОЧКИ  МОЇ  (1956)
  6. ВІК  НАШ  ФЕСТИВАЛЬНИЙ  (1958)
  7. РОЗДУМИ  І  СПІВИ  (1963)
  8. ВИБРАНЕ  (1963)
  9. СНІЖНІ  ХРИЗАНТЕМИ  (1968)

Po joho smerti vўšly:

  1. КАРПАТСЬКА  ЗАМАНА  (1971)
  2. ГЕЙ,  БАЛКАН  ТИ  РОДЕН  НАШ  (1979)
  3. ТВОРИ. Том перший. Поєзія. 1985
  4. ТВОРИ. Том другий. Проза. 1988                  

XIX. ročník Stretnutia pri vatre v obci Becherov

V nedeľu 5. augusta 2012 sa v obci  Becherov uskutočnil  v poradí už XIX. ročník Stretnutia pri vatre. Toto tradičné podujatie obec zorganizovala z príspevku Úradu vlády SR, programu Kultúra národnostných menšín a v spolupráci s Regionálnou radou Zväzu Rusinou - Ukrajincov v Bardejove.

Za veľmi slušnej diváckej účasti miestnych občanov, rodákov, návštevníkov z okolitých obcí okresného mesta, ale aj iných miest SR, sa na prírodnom pódiu predstavili najprv miestni speváci Bianka Felegiová, Mária a Patrik Šurkaloví i Zuzana Jakubová zo Snakova. Hudobne ich sprevádzali akordeonisti Ivan Sidor, Pavol Šurkala a Gabriel Greš. Blok piesní súrodencov Šurkalových obohatil i Ľudový orchester FS Chemlon z Humenného.

Humorným slovom spestril toto podujatie známy ľudový rozprávač Igor Lata z Prešova.

Hlavným bodom programu bolo vystúpenie FS Chemlon Z Humenného. Súbor pracuje od 1971 roku a jeho hlavným poslaním je oživovať, uchovávať a odovzdávať bohatstvo nášho národa ukryté v ľudových tradíciách. V peknej prírodnej scenérií sa rozliehali piesne a tance z prostredia Zemplína a Šariša.  Mužská spevácka skupina Hačure zabrnkala na srdcia poslucháčov a mnohí si s nimi spoločne zaspievali. Rezké tance, ako Hostina, Chto lipše, Fogáše. Po šafovsky zase rozihrali žilky v nohách. A nebyť prudkej búrky, ktorá sa z nenazdania prehnala cez Becherov, určite by zážitok z vystúpenia bol ešte väčší. FS Chemlon nedokončil svoju produkciu, organizátori museli predčasne ukončiť program. V snahe vynahradiť divákom aspoň časť zážitku sa členovia súboru rozhodli improvizovať na lúke. Vatra horela, hudba vyhrávala, ľudia spievali... a ako sa mnohí vyjadrili, už teraz sa tešia na jubilejný XX. ročník Stretnutia pri vatre, Becherov 2013.

"Zdroj: Bardejovské novosti, vydanie č. 32"

XIX. ročník Stretnutia pri vatre v obci Becherov
XIX. ročník Stretnutia pri vatre v obci Becherov
XIX. ročník Stretnutia pri vatre v obci Becherov
XIX. ročník Stretnutia pri vatre v obci Becherov

Tradícia majalesov, junialesov, Stretnutí pri vatre, Dujavských slávností a Dňoch rusínskej kultúry v Becherove

Hraničný prechod na Dujave bol od jakživ tradičným miestom stretávania sa obyvateľstva z jednej i druhej strany hranice. Celkový hospodársky i kultúrno-spoločenský život  obyvateľstva z jednej i druhej strany hranice bol umocnený aj tím, že po obidvoch stranách  hranice žilo to isté rusínske obyvateľstvo, s tou istou kultúrou, jazykom i vierovyznaním.

Už za čias monarchie stal na  Dujave  židovský hostinec – „korčma“, kde povozníci – „furmani“ prevážajúci tovar z jednej i druhej strany si mohli prepriahnuť kone, odpočinúť, prenocovať a občerstviť sa. A tak hraničný prechod i jeho okolie sa postupne stalo tradičným miestom stretávania sa mládeže i dospelých Becherova, Ondavky, Konečnej i Ždyne.

Na lúke blízko krčmy začali organizovať v lete ľudové zábavy, neskôr nazývané majalesy a junialesy. Určitá tradícia hovorí, že podujatia toho charakteru sa tam organizovali už aj za Rakúsko-Uhorska a po vzniku prvej ČSR sa táto tradícia spoločensky ešte posilnila.

Za prvej ČSR zo strany našich štátnych orgánov, ale i poľských, koncom 20. a začiatkom 30. rokov už nebola ochota dávať súhlas  na organizovanie takých ľudových kultúrno-spoločenských  podujatí pri hraničnom prechode do Poľska, lebo to už nebola iba ľudová veselica – „muzyka“. Boli to v dnešnom našom ponímaní akési minifestivaly kultúry a ľudovej zábavy a tak miesto organizovania majalesov sa presunulo asi 500 m od hraničného prechodu do lesa „Pid Stavliňcom“ blízko štátnej cesty.

Becherovská mládež na čas potreby tam vždy  postavila vyvýšené pódium, na ktorom sa vystupovalo. Vyčistili a vyrovnali priestor na tancovanie. Program vystúpení bol približne nasledovný: slávnostný prihovor (väčšinou to mal nejaký vzácny hosť, funkcionár alebo učiteľ), recitácia básne, piesne a tance. Vystupovali tam deti i dospelí. Ba organizovali sa tam aj akési súťaže krásy žien s udelením cien. Po kultúrnom programe bola ľudová veselica. Do tanca hrali miestne ľudové kapely. Obchodník i krčmár sa postarali o občerstvenie. Majalesy a junialesy sa organizovali väčšinou jedenkrát v roku, vždy v nedeľu už od obeda.

Tieto vtedajšie minifestivaly postupne prerástli do neformálnych masovo spoločenských podujatí manifestujúcich jednotu a bratstvo Rusínov - Lemkov žijúcich po obidvoch stranách Beskyda. Hoci rusínske obyvateľstvo z poľskej strany už nemalo povolený vstup na naše územie, vždy si našli spôsob ako prekĺznuť hranicu  aby ich naši či poľsky žandári neprichytili. A žandári boli na nich veľmi krutí. Tu treba povedať, že naši financi pohraničnej stráže boli výlučne českej a prípadne slovenskej národnosti a nemali dobrú povesť u nášho obyvateľstva. Naši ľudia ich nemali radi. Na poľskej strane strážili hranice vojaci poľskej armády, ktorí nemali dobrý vzťah k poľským Lemkom, bola tam obdobná situácia a tak ani nie div, že čas od času vznikali i konfliktné situácie medzi ľudom a strážcami hraníc.

Za I. ČSR majalesy na Dujave organizoval za pomoci obce dlhoročný becherovský učiteľ Alexej Farinič a neskôr becherovská miestna organizácia „Obščestva Alexandra Duchnoviča“ (oficiálny názov: Russkoje kuľturno-prosvetiteľnoje obščestvo imeňi A. V. Duchnoviča, založené v 1931 r.)a tak celá akcia dostavala charakter nacionálneho sviatku. Pamätníci spomínali, že na jednom majalese boli prítomní aj dvaja pražskí vysokoškolskí priatelia, Alexej Farinič ml. (neskôr stredoškolský profesor a riaditeľ gymnázií, básnik a spisovateľ, jeden zo zakladateľov a funkcionárov UNRP, kultúrno-spoločenský aktivista a v 50. rokoch štátnou mocou neprávom prenasledovaný a odsúdený) a Dioníz Iľkovič (budúci fyzik a univerzitný profesor, spoluzakladateľ polarografie, zakladateľ modernej slovenskej fyziky, akademik SAV a člen korešpondent ČSAV), ktorí tam mali verejné príhovory na ochranu národných práv Rusínov  a v ktorých ostro odsúdili necitlivý prístup štátnej moci brániacej stretávaniu sa  národa z jednej i druhej strany hranice, čo financov pobúrilo. Z pódia zaznelo: „My sme tu doma! Naši chlapci majú strážiť hranice a nie vy! Choďte si domov!“ Nakoniec situácia vyhrotila do konfliktu verejnosti s financmi našej pohraničnej stráže, ktorí na organizátorov majalesu podali trestné oznámenie a celý prípad mal dohru na polícii a súde v Bardejove. Ako spomínal jeden z organizátorov majalesu, že od väzenia a vysokého trestu ich zachránil človek nášho rodu, Rusín, vtedajší predseda Okresného súdu v Bardejove. Súd nebol, iba peňažne  pokutovaní boli organizátori podujatia Vasiľ Banický, st., č.d.8, predseda becherovskej miestnej organizácie „Obščestva Alexandra Duchnoviča“ a Ivan Rusinko, č.d.49, tajomník  toho obščestva.

Tu treba dodať, že hranice do druhej svetovej vojny neboli až tak prísne strážené ako po nej, preto nebolo veľkým problémom pre mládež z jednej či druhej strany, ktorí lepšie poznali svoje hory a lesy ako strážcovia hraníc, „prekĺznuť k susedom“, či už na majales, tanečnú zábavu alebo k frajerke. Ešte v 1939 r. becherovskí  mládenci boli ilegálne na tanečnej zábave až v Ždyni, kde ich miestni parobci kvôli zandárom neprivítali ako becherovčanov, ale ako parobkov z obce Židovské a dali im zahrať tanečné sólo. Zábava bola v budove kde z druhej strany  bola žandárska stanica a žandári boli prítomní aj na zábave. Viacerí becherovčania mali tam frajerky. Spomínali napríklad, že Ivan Tančin č.d. 52, mal frajerku v Konečnej, kde ho chytili poľskí žandári a zatvorili o hlade do pivnice na žandárskej stanici.  Avšak za pomoci práve tej frajerky podarilo sa mu utiecť . Aj Ivan Šmajda č.d. 46 (dom už nestojí) z Konečnej prišiel ilegálne do Becherova aby sa tu priženil ešte pred 2. sv. vojnou. Dlho nebol zosobášený,  až nakoniec gr.-kat farár M. Čisárik riskol a zosobášil ho. 

Majalesy na Dujave (tak ich oficiálne nazývali i keď už neboli priamo pri hraničnom prechode) sa tradične organizovali aj počas Slovenského štátu  i po druhej svetovej vojne v novej ČSR, avšak nepravideľne. Ako dokazuje pozvánka vlepená do becherovskej kroniky 10.8.1958 Okresný výbor Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich v Bardejove zorganizoval pod Dujavou „vystúpenie súborov ľudovej umeleckej tvorivosti s ľudovou veselicou“.

Na tradíciu majalesov na Dujave po rokoch znovu nadviazali Stretnutia pri vatre pri starej horárni (teda už nie na Dujave) a organizované Regionálnou radou Zväzu Rusínov-Ukrajincov na Slovensku (ďalej len ZRUS) v Bardejove a OÚ v Becherove.  Prvá Vatra bola  28. júla 1990. Ale už to nebol majales, Boli to vlastne kultúrno-spoločenské podujatia, kde vystupovali recitátori, speváci, spevácke skupiny, muzikanti a boli besedy s  hosťami pri horiacej vatre a moderoval ich po ukrajinsky Štefan Kruško, rodak z Chmeľovej. Večer v kultúrnom dome  vždy bola ľudová veselica, muzyka.

Preto že miesto organizovania Vatry pri starej horárni bolo od obce vzdialené približne asi 3  km organizátori sa rozhodli stiahnuť ho do obce na futbalové ihrisko na Pasťivnyk.

Prvá Vatra na ihrisku na Pasťivnyku bola zorganizovaná v r.1995. Vtedajší a dlhoročný obecný kronikár Jozef Rusinko túto Vatru v kronike nazval PRVÝM  FESTIVALOM  a zároveň to bola v poradí VI. VATRA. Podujatie teda dostalo i druhý neformálny názov a slovo majales upadlo do zabudnutia. Od vtedy sa už každoročne toto podujatie organizovalo na ihrisku, kde prichádzalo oveľa viac návštevníkov zo širokého okolia a bol i oveľa bohatší kultúrny program. Vystupovali tam speváci, muzikanti, folklórne skupiny a súbory z blízka i z ďaleka, i zahraniční hostia. Na tomto mieste po rokoch bolo vybudované stále a pevné pódium, terasovité sedenie na lavičkách a  miesto pre stánky s občerstvením. Becherovská urbarská spoločnosť sa vždy postarala o drevo na vatru a večer, bola  ľudová veselica v kultúrnom dome v obci.

V  rokoch 1995 až 1999 v tom všetky Stretnutia pri vatre na ihrisku organizoval ZRUS v spolupráci s OÚ a konferovalo sa na nich po ukrajinsky. V týchto rokoch dobrovoľný Požiarny zbor z Becherova organizoval  doobeda na ihrisku súťaže požiarnych družstiev v rámci okresu.

Na VII. Stretnutí pri vatre, alebo II.Festivale v r. 1996 vystúpili niektorí účastníci Makovickej struny, ženská spevácka skupina (ďalel len ŽSS) Stebničanka zo Stebnika, mužská spevácka skupina (ďalej len MSS) z Vyšnej Polianky, ľudový rozprávač Ander s Košíc a bolo aj žrebovanie tomboly.

Na VIII. Stretnutí pri vatre a III. Festivale (1997) vystúpili: MSS z  N.Polianky, ŽSS Stebničanka, ŽSS z N. Tvarožca, spevácke trio rodiny Kyjovských, spevácke duo Vyšivanka z Košíc, sólistky Mária Šurkalová z Becherova a Marianna Železná a Lucia Los-Božiková z Chmeľovej,  sestry Sidorové z Bardejovaa, bechrovské deti z MŠ v Chmeľovej a ľudová rozprávačka p. Dejmutová zo Sloviniek

IX. Stretnutie pri vatre a IV. Festival (1998) je zaznamenaný v obecnej kronike len stručne a bez vymenovania účinkujúcich v programe.

Na X. ročníku Stretnutia pri vatre a V. Festivale (1999) si becherovčania pripomenuli 585. výročie prvej písomnej zmienky o obci Becherov (1414). V programe vystúpili deti MŠ z Chmeľovej, speváčky Mária Šurkalová v sprievode otca Pavla Šurkalu a Marianna Železná v sprievode otca Jána Železného z Chmeľovej, ŽSS Stebničanka, MSS z V. Polianky a N.Polianky, súbor „Lemkivščina“ z Poľska a spevácka skupina z Novej Ľubovne

V roku  2000 Vatra nebola.

V rokoch 2001 až 2008 hlavným organizátorom týchto slávnosti v spolupráci s OÚ bol Regionálny klub Rusínskej obrody v Bardejove v zastúpení jeho predsedom Dr. Ivanom  Banduričom. Nový organizátor pomenoval tieto slávnosti ako Dujavské slávnosti alebo Deň rusínskej kultúry  a na nich sa už konferovalo po rusínsky.

Vybudovanie stáleho pódia, lavičiek na sedenie,  lepšej propagácií podujatia a za metodickej pomoci Okresného osvetového  strediska v Bardejove sa skvalitnila umelecká i organizačná úroveň týchto podujatí. Prichádzali kvalitnejšie kolektívy i jednotlivci, a nie len z nášho blízkeho okolia. Zvýšila sa i návštevnosť. Konali sa koncom júla alebo začiatkom augusta.

Aspoň krátko o nich.

4. augusta 2002 sa uskutočnili II. Dujavské slávnosti a XII. Stretnutie pri vatre. K doterajším spoluorganizátorom OÚ a RK RO pribudol ďalší Hornošarišské osvetové stredisko v Bardejove. Učinkovali žiaci ZŠ v Chmeľovej, súrodenci Šurkalovi, Mariánna a Tomáš Železni z Chmeľovej, ženská spevácka skupina Stebničanka, folklórny súbor Topľan z Giraltoviec. Konferovala PaedDr. Janette Lišivková.

III.Dujavské slávnosti a XIII. Stretnutie pri vatre - 3.8.2003. Okrem súrodencov Marianny a Tomáša Železných a Márie a Patrika Šurkalových vystúpila MSS z Kružľova, a folklórny súbor Makovica zo Svidníka. Konferovala M. Železná.

V roku 2004 slávnosti neboli.

IV. Dujavské slávnosti a XIV. Stretnutie pri vatre - 7.8.2005. Učinkovali: súrodenci Šurkalovi a Železni, speváčka Viera Paňčaková z Medzilaboriec, deti MŠ a žiaci ZŠ z Chmeľovej, detská folklórna skupina  „Krynyčeňka“ zo ZŠ v Chmeľovej a  folklórny súbor Zamutovčan zo Zamutova.

6.8.2006 sa uskutočnili V. Dujavské slávnosti a XVI. Stretnutie pri vatre. Tu však došlo k omylu pri poradovom rátaní vatier. Ak v roku 2005 bola v poradí XIV vatra, tak v roku 2006 mala byť XV. vatra ale organizátori ju označili poradovým číslom XVI (my však toto chybné číslovanie nebudeme opravovať). Pre zlé počasie slávnosti boli v KD. Vystúpili:  Mária a Patrik Šurkalovi, Marianna a Tomáš Železni, spevácke duo Karaš a Sivuľková z Kamienky, hudobnospevácka skupina Pajtaše zo Sniny, detská folklórna skupina „Krynyčeňka“ zo ZŠ v Chmeľovej, ŽSS Stebničanka, mladá speváčka Emília Šmajdová z Gladyšova (Poľsko) a folklórny súbor Ľubovjan zo Starej Ľubovne. M. Železná zarecitovala báseň Emílie Capcárovej „Chráňme svoje rodné“. Program bol ukončený spoločnou piesňou všetkých účinkujúcich a návštevníkov „A čija to chўža“.

Slávnosti sa uskutočnili na základe grantového projektu „Dni rusínskych tradícií“ financované z projektu Ministerstva kultúry SR.

VI. Dujavské slávnosti a XVII. Stretnutie pri vatre (2007). Učinkovali: becherovské deti z MŠ v Chmeľovej (uč. Mária Rusinkoá), mladé speváčky sestry Bianka a Anabela Felegiove, súrodenci Šurkalovi a Železni, Mária Mačošková a Anna Poračová v sprievode Igora Kretu.z Prešova, súbor „Lemkivskўj perstenyk“ z Gladyšova (Poľsko) a goralský folklórny súbor Magura z Kežmarku

VII. Dujavské slávnosti a XVIII. Stretnutie pri vatre v r.2008  bolo organizované v rámci projektu Odkaz rusínskych buditeľov a bolo venované Alexejovi Fariničovi st. a Alexejovi Fariničovi ml., otcovi a synovi. Na slávnostiach bola prítomná aj dcéra A.Fariniča ml. PhDr. Tatiana Fariničová z Prešova. Pri tej príležitosti bola vyzdvihnutá i ďalšia osobnosť, dlhoročný gréckokatolícky farár v Becherove  JUDr. Michal Artim, Theologiae Baccalaureatus, Canonum Doctor et Assessor Consist., lekár, dvakrát zvolený ako opozičný poslanec do Uhorského  snemu, veľký národovec a bojovník za práva rusínov.  Celý program konferovala Marianna Felegiová. So životnými osudmi rodiny Fariničovcov prítomných oboznámila Mária Rusinková, učiteľka MŠ v Chmešovej. V programe vystúpili becherovčania: Anabela Felegiová, Bianka Felegiová, sestry Grivnové, všetky v sprievode Ivana Sidora, Mária a Patrik Šurkalovi v sprievode otca Pavla, speváčka Júlia Vagaská z Hažlina, Marianna Železná v sprievode brata Tomáša, mužské spevácke trio z Kurova, lemkovská mládežnícka folklórna skupina „Ručaj“ z poľského Malastova, spevácky zbor „Zorja“ z Uščia Gorlického (do 2.sv.vojny to bolo Ušča Ruske!). Hlavným hosťujúcim súborom bol Topľan z Giraltoviec. Program bol ukončený spoločnou záverečnou piesňou „Daj že Bože dobrўj čas“, ktorú spolu zaspievali becherovskí speváci a moderátorka programu Marianna Felegiová za akordeónového sprievodu  Ivana Sidora a celého publika.

V rokoch 2009, 2010 a 2011 slávnosti neboli. 

V roku 2012 OÚ v Bechrove zorganizoval z príspevku Úradu vlády SR, kultúra národnostných menšín,  XIX. Stretnutie pri vatre v spolupráci s Regionálnou radou Zväzu Rusínov-Ukrajincov na Slovensku v Bardejove. Účinkujúci boli: Bianka Felegiová, Mária a Patrik Šurkalovi, speváčka Zuzana Jakubová zo Snakova, s humorným slovom vystúpil ľudový rozprávač Igor Latta, herec rusínskeho Divadla A. Duchnoviča z Prešova. Hosťujúcim súborom bol  FS Chemlon  a  MSS Hačure z Humenného.  Konferovalo sa po ukrajinsky.

Spracoval  Ivan Rusinko, 9.január 2013.

Poznámka. Pripúšťam, že azda nie všetky údaje a skutočnosti sú uvedené tak presne ako sa stali, nie však zámerne, ale z nedostatku informácií. Budem rád, každej novej informácií ktorá prispeje k obohatenie tejto témy a spresneniu údajov. Ďakujem. I.R.   

Archív záberov

2017 Dec
  • Pon
  • Ut
  • Str
  • Štv
  • Pia
  • Sob
  • Ned
  • 1
  • 2
  • 3
  • 4
  • 5
  • 6
  • 7
  • 8
  • 9
  • 10
  • 11
  • 12
  • 13
  • 14
  • 15
  • 16
  • 17
  • 18
  • 19
  • 20
  • 21
  • 22
  • 23
  • 24
  • 25
  • 26
  • 27
  • 28
  • 29
  • 30
  • 31

Fotogaléria

Kalendár

EURES